O vďačnosti…a o nových cestách!

Už pár dní premýšľam...o vďačnosti a o nových cestách. V živote sa často krát stáva, že keď sme sa niekam dostali, zabudneme, odkiaľ sme šli a ako sa nám podarilo prejsť takú cestu. Zabudneme na našu štartovnú čiaru. Zabudneme na to, kto s nami išiel kus tej cesty, kým sme nenabrali odvahu a silu. Hovorí sa, že keď ideš hore, váž si ľudí, ktorí stoja pri Tebe, lebo ich ešte na ceste dolu budeš potrebovať…a my zabúdame…na drobné veci, ktoré nám robili radosť, na malé úspechy, ktoré nám dávali energiu. Berieme všetko automaticky. Tak sa znova rozpamätajme…buďme vďační za ľudí, ktorí nás niekam posunuli, inšpirovali, pomohli nám, buďme vďační za lekcie, skúšky, za príležitosť…lebo o tom je život. O ďakovaní a o nových cestách :), ktoré sa občas objavia práve vtedy, keď ich nečakáme. Vykračujeme po  známej ceste a zrazu sa objaví niečo nové..zrazu je čas zmeniť smer. A my sa bojíme. Zvykli sme si na stereotyp nášho života. Máme pocit, že na novú cestu niesme pripravení…ale SME! Viac, ako sa zdá. Dobré veci zvyknú končiť práve preto, aby uvoľnili miesto tým lepším. Pohodlie občas potrebujeme opustiť preto, aby sme skutočne začali žiť naše sny. Tak teda zariskujme, poďakujme, otvorme srdce tomu novému, menej premýšľajme a viac počúvajme ten hlas v našom vnútri… Životu ide aj tak iba o to, aby sme rástli…a našli sami seba. Obklopme sa ľudmi, ktorí chápu, že chceme – potrebujeme byť SAMI SEBOU…robme tie veci, ktoré nás vrátia v nášmu pravému JA! Zmena sa deje z nejakého dôvodu. Deje sa pre nás…