6 dní v bláznivej, chaotickej, neusporiadanej, veľmi jednoduchej a rozhodne zvláštnej krajine, trošku zahalenej pod tradičnou šatkou, u nás tak kontroverznou…Pocity sa asi príliš nemajú opisovať, pocity sa majú cítiť ?, ale ja to aj tak skúsim. Už vám je jasné, že sa zase v mojom prípade nejedná o tradičný cestovateľský blog typu: zaočkujte sa, toto určite nejedzte, sem určite choďte…Ja som ten typ človeka, ktorý takmer vždy dá intuíciu a určite sa poradí so skúsenými priateľmi. Nieje nad dobré rady, ktoré vám skúsení ľudia dajú a taktiež je krásne mať priateľov na miestach, kam prvý krát cestujete. Takže zhrniem, nie – zaočkovať sme sa nedali ?, pili sme takmer stále iba balenú vodu vo flašiach, dala som na rady mojej priateľky Katky, ktorá trávi v Marrakeši / v jednom z miest, ktoré sme navštívili / pomerne dosť veľa času. Priznám sa, že kufre sme balili až večer pred odletom, cestujeme veľmi často, zbalená som bola na 6 dní za 15 minút…Kufor som mala plný dlhých šiat, dlhé sukne, šatky, klobúk. Rešpektujem a vážim si ľudí. Keď idem navštíviť priateľov, dodržiavam u nich doma ich pravidlá. Považujem to za prirodzené a inteligentné. Chápem aj, že u nás doma to funguje trošku inak. Jedna z hlavných vecí, ktoré sa učím vďaka cestovaniu je REŠPEKT. Človek, ktorý cestuje preto, aby hodnotil, nech ostane doma. Uniká mu cenná lekcia, že zmyslom cestovania, zmyslom života je POZOROVAŤ A UČIŤ SA. Je mi smutno, keď počujem debaty nás slovákov o tom, ako sú všetci tí, alebo oní rovnakí. Je mi smutno, keď hodnotíme ľudí, kultúru, vzťahy, ktorým ale absolutne nerozumieme. A je mi aj smutno, keď vidím, ako máme neustále potrebu hodnotiť oblečenie / ZAHALENIE moslimských žien a pritom nám nevadia kačacie pery a holé zadky tých našich. A najviac mi je smutno, keď chceme od moslimských žien, aby sa “u nás” obliekali tak, ako tie naše. Myslím, že sme znova pri slove REŠPEKT. V Maroku som si telo zahalovala. Cítila som sa tak lepšie a chcela som prejaviť úctu ku krajine, ktorá ma 6 dní chcela niečo učiť. Dobro a zlo je všade. Dokonca je v každom z nás. Nemyslím si, že iba zelení sú dobrí a fialoví sú zlí. Nepopieram existenciu zla. Ale ani nezdieľam názory tých, ktorí rozdeľujú ľudí podľa pleti, šiat, alebo náboženstva.
2 dni v raji ukrytom v Casablanke…
Prvé 2 dni sme strávili v časti Maroka s názvom El Jadida v Casablanke. Júúúúj, to vám boli 2 najviac “posh” dni v náááádhernom orientálnom prostredí luxusného rezortu Mazagan. Stravovanie v európskom štýle, dokonalá pláž, po ktorej sa ráno preháňaji jazdci na koňoch, trošku divoký severný atlantický oceán, ktorý mi skoro uniesol kabelku….?? Skvelý čas s priateľmi a neskutočné služby. Ak by som bola milovníčka golfu, asi by som bola v siedmom nebi. Všade palmy, svietniky, orientálne oblúky, prostredie, ktoré vás učí, že si zaslúžite rozmazávať. A ja som sa veru nechala…?
Mazagan Resort, El Jadida Casablanca
…keď som po 2 dňoch balila kufre a opúšťala krásny Mazagan rezort, dobre som vedela, že toto “nieje” Maroko. Moja duša verila, že Maroko bude ešte krajšie. Či to tak bolo, zistíte čoskoro. Ale nepredbiehajte, zatiaľ iba sadáme do autobusu. 4,5 hod cesty v autobuse. 4,5 hod pozerania z okna. Nerozumiem, ako túto cestu mohol niekto prespať..( napríklad môj muž ?? )
Videla som kopu kráv, ktoré sa pasú na vyschnutej pustatine, kopu vychudnutých oslíkov, kopu rozpadnutých domčekov a kopu ľudí, ktorí pozerajú po okolí a nie do mobilu, keď pasú svoje stádko….Či sú šťastnejší? Neviem, cez okno autobusu som sa ich nevedela spýtať, ale mojou úlohou nieje hodnotiť cudzie šťastie. Skôr každý deň nachádzať cestu k tomu vlastnému. Ten pocit, ktorý som cítila bol pokoj. To slovo, ktoré ma napadalo vôbec NEBOLA chudoba. Bola to JEDNODUCHOSŤ BYTIA. To je niečo, čo nemáme šancu znovu pochopiť, kým aspoň na týždeň nezalezieme niekam do chatrče, alebo do lesa. A pritom sme sa s ňou narodili. S jednoduchosťou bytia.
Že sa blížime do cieľovej stanice MARAKEŠ som pochopila hneď, ako sa pri takýchto stavbách ( viď foto vyššie ) objavila predajňa Mercedes Benz. ? Smiešne? Asi hej! Mňa to rozosmialo. Práve začínalo to pravé dobrodružstvo, na ktoré som tak čakala. Marakeš bol taký, aký som si predstavovala. Takmer neopísateľný. Vonku 39 stupňov v tieni. Hodinové čakanie na hotelovú izbu ma hneď uviedlo do obrazu, že v Maroku beží čas trochu inak. Afrických 5 minút, trvá 60 európskych :). Personál každých 5 minút opakoval, že izba bude hotová za 5 min :). Už viem, prečo majú uprostred vstupnej haly fontánu. Stres manažment pre európanov v Afrike. Nakoniec sme sa izby dočkali, stihli sme relax pri bazéne a prvú ochutnávku “naozajstných” marockých jedál. Do centra sme sa už večer nevybrali a ani to neľutujem. Myslím, že by mi ani zvuk zurčiacej vody vo fontánke nepomohol…????
Palmeraie Palace Marrakech s tradičnou marockou architektúrou
O meste Marakeš a o tom, čo ma šokovalo najviac…
4 deň v Maroku, ľahké ovocné raňajky, na nejakú tradičnú marockú placku som si naliala čokoládu a med a tvárila som sa, že sú to palacinky. Neboli…Tak snáď mi niekto nabudúce vysvetlí, čo sa k tej zvláštnej placke papá. Zobrala som si fľašu vody, nahodila som dlhé šaty a klobúk a vyrazili sme spoznávať toto zvláštne mesto, ktorému sa berbersky kedysi hovorilo “Božia zem.” S charizmatickým a vtipným sprievodcom, ktorého by som sa “u nás” asi bála ?, sme navštívili pár nádherných miest. Mešita Kutubíja, 70 m vysoký minaret si okamžite získal moje kresťanské srdce, neurazilo ma, že ma moslimovia nepozvali dnu modliť sa, ani očumovať, ako to robia oni. Ani ja ich nevolám do mojej izby, keď sa modlím k tomu “môjmu” Bohu. A veľmi sa smejem, ako sme hneď ofučaní, keď nás niekam milostivo nepozvú…Prebehli sme záhradou Jardin Agdal, na ktorú si už len matne spomínam, pretože mi myseľ úplne odrovnal nádherný palác Bahia s ornamentálnou architektúrou, ozdobený nielen prepracovanými sádrovými štruktúrami, stropmi v maurskom štýle a nádhernými rastlinami, ale aj príbehmi o konkubínach a žúroch, ktoré by sme asi ani nechceli veľmi počuť. Alebo možno chceli… ? Absolutná nádhera na ploche šiestich hektárov.
Palác Bahia, Marakeš
Trhy na námestí Djemaa el-Fna sú rovnako zaujímavé, ako dopravná situácia v tomto bláznivom meste. Prežije len ten, kto sa nebojí :))) … Nieje to úplne výlet pre rozmaznané dámičky, pravý cestovateľ sa však bude rozplývať. Ak máte v nejakej metropole, alebo vo veľkom meste pocit, že je príliš špinavé, smrdľavé, ľudia sú divní a pripomínajú vám našich rómov, považujte to za varovný signál. Vaša duša dobrodruha pomaly umiera. Zachráňte ju. Je vzácna. Marakeš bol v roku 1985 zapísaný na zoznam kultúrneho dedičstva UNESCO a ja úplne rozumiem tým ľuďom, ktorí sa do tohto miesta zamilujú. Neodradil ma ani zápach konského moču po uliciach, neodradil ma ani prach, piesok, vysoké teploty, chaos a vážne dotieraví predavači. To všetko sa miešalo dokopy s úžasnými vôňami korenia, s exotickou vôňou pižma, s dokonalými farbami látok, topánok, keramiky, s vôňou pravej kože a omamnými tónmi arabskej hudby znejúcej odvšadiaľ. Na terase malého hotela sme si vychutnali pravý marocký čaj, úžasný výhľad z tohto miesta som zachytila na mojej titulnej foto k blogu. Škoda, že fotka nezachytí ten chaotický život mesta, ten zvuk, ako vo včelom úle. To neustále trúbenie áut a tie zvláštne pocity, kedy cítite, že vaša duša nieje uveznená. Je voľná. Veľa fotiek z trhu nemám, lebo lokálni businessmeni ? chceli euráče aj za to, že si cvaknete ich tovar :-)…Kúpiť si jednu maľovanú misku je vyjednávanie na 15 minút. Základ je pôsobiť suverénne a vyjadrovať sa jasne. Vyjednávať musíte. O to tam vlastne ide :))). Keď sa do toho nakupovania “dostanete”, začne vás to baviť a ani nevnímate, ako rýchlo beží čas.
Námestie Djemaa el-Fna, tradičné trhy v Marakeši a marocký čaj
Centrum mesta nás tak omámilo, že sme sa rozhodli veľkú časť nasledujúceho dňa znova stráviť tam. Pozreli sme si botanickú záhradu Jardin Majorelle, ktorú v 80 rokoch odkúpil Yves Saint Laurent a často v nej čerpal inšpirácie pre svoje noblesné dámske kolekcie. Ďalšie čarovné miesto uprostred bláznivého Marakešu. Stromy, kaktusy, palmy, kvety, vtáctvo, “úplne iný svet v úplne inom svete”. Znovu sme sa prešli po meste, tentokrát sme trošku zaujali moslimské ženy, keďže ma môj manžel viedol za ruku. Netvrdím, že som ich pobúrila…možno si iba predstavovali, aké by to bolo, keby sa takto viedli s nejakým európanom za ruku po meste oni a čo by na to povedala ich marocká svokra. Čo my vlastne o ľuďoch vieme? Čo my vlastne vieme o sebe? Preto iba pozorujme..učme sa, inšpirujme sa, berme si príklad, alebo si naopak povedzme, že takto to nechceme. Jazdu v rozpadnutom taxíku s marrakešským taxikárom, ktorý nehovorí anglicky a letí cez mesto 90 km rýchlosťou – to treba tiež zažiť. Neopakovateľný moment pre vašu dobrodružnú dušu. Ožíva, stavia sa na nohy…?
Veľa vecí som v Marakeši nestihla vidieť, nestihla prežiť, nestihla spoznávať. Rozhodne mám dôvod vrátiť sa tam…
Ale vy už asi chcete vedieť, čo ma v Marakeši šokovalo najviac…Neboli to utrápené maročanky v dlhých handrách s očami vytŕčajúcimi spoza burky, ani čudesní muži, ktorým dobré z očí nehľadí… ( tak nám to prezentujú médiá a sociálne siete, nie? )
Bolo to zistenie, že všetci sa usmievame v tom istom jazyku. ??
Pozdravujem vás…a ak si myslíte, že cestovanie je nebezpečné, skúste rutinu. Tá je zabíjajúca…
xo, ladyD
Krása v popredí
Krása v popredí
